Dni ubiehali jeden za druhým. Thamis a Cenaath pátrali po informáciách o knihe, no zatiaľ sa im moc nedarilo. No ak chceli pomôcť Kráľovi a ešte k tomu otcovi Naath museli preto aj čosi obetovať. Takmer nechodili do školy, a aj keď hej, stihol ich len nahnevaný pohľad učiteľov len pár minút pred zvonením na prestávku. V meste sa medzitým rozšírili chýri o temných čarodejníkoch, ktorý pred týždňom napadli Ríšu a aj keď sa na tom niekto nezúčastnil osobne, určite o tom vedel. Obchody, ktoré ovládol silný a rýchlo šíriaci sa oheň zhoreli takmer do tla a ich majitelia sa nasťahovali k rodine, či priateľom. Všetci však boli radi, že temné bytosti odvtedy neprišli podať ďalšie varovanie, i keď všetci boli veľmi pozorní. Na námestí sa ľudia nezdržiavali tak často ako zvyčajne a aj ostatné bytosti z Lesa, či z jeho okolie tak často neprichádzali na povestné trhy...
Jeden veľmi studený, priam až mrazivý novembrový deň sa Cenaath a Thamis vybrali von, trochu sa rozptýliť, pretože už takmer tri hodiny študovali mnoho kníh v knižnici, lenže žiadne informácie o Knihe nenašli – zvlášť bolo čudné, že to po tak dlhom čase nevzdali. Ako sa však zdalo - Naath bola tá, ktorá ich oboch neustále podporovala, že niečo objavia.
„Poďme sa prejsť, to nám neuškodí,“ presvedčil ju napokon Thamis a tak sa poriadne obliekli, keďže bola zima a fúkal silný vietor a vyšli von z knižnice. Kráčali po prázdnom námestí, takmer bez slov. Obaja len hľadeli pred seba, akoby čakali že ich niekto napadne.
„Nezájdeme k Earlovi?“ spýtal sa napokon Thamis milo.
„Ja neviem... nerada k nemu chodím,“ priznala Naath a zastavila pred veľkou budovou, ďalej od centra námestia.
„Prečo je to v pohode chlapík!“ zastal sa ho Thamis prevrátil očami.
„Najradšej by si sa už vrátila, lenže ako si si všimla, žiaľ, nič sme zatiaľ nenašli a to sme prečítali väčšinu kníh z histórie Elfov, ktoré by tie informácie mali obsahovať... Možno sa to nezachovalo...“ nahlas uvažoval, no jeho spoločníčka na to nechala ani pomyslieť.
„Tak dobre, poďme na jednu horúcu čokoládu, ale potom sa vrátime a možno predsa nájdeme...“ ani nestihla dopovedať a už ju za ruku ťahal k dubovým starým dverám. Keď vošli, do nozdier im vrazila silná, odpudivá vôňa zmiešaná cigaretami a výparmi z krbu, kde sa čosi varilo v kotly... V miestnosti okrem nich, nezvyčajného mračiaceho sa barmana a nejakých Elfov nebol takmer nik. Jeden tmavý muž, dokonca za stolom spal a hlasno chrápal.
Prešli poblíž neho a posadili sa za jeden z prázdnych stolov z dubového dreva. Onedlho k nim prišiel muž so sivým habitom, dlhými blond vlasmi a až prehnane milým úsmevom, ktorý na jeho tvári kraľoval.
„Tak, čo to bude, slečna, pane?“ zdvorilo prehovoril Earl.
„Horúcu čokoládu, pre nás oboch,“ prvý prehovoril Thamis a objednal.
„Hneď,“ ...a Earla už nebolo, stál za zaprášeným pultom a pracoval na objednávke od mladých spoločníkov, ktorým sa – ako sa zdalo – veľmi potešil.
„Čudný muž,“ potichu skonštatovala Cenaath a jedným očkom barmana stále sledovala.
„Vieš Tham, začínam mať strach. Od otcovho únosu ušiel týždeň a my sme nezistili zatiaľ nič, čo by mu mohlo pomôcť... A tak,“ na chvíľku sa zastavila, pretože sa vrátil Earl s táckou a dvomi šálkami, ktoré im položil na stolík a hneď sa aj na opätku otočil späť k baru.
„Čo si to chcela vravieť?“ spýtal sa Tham ako si miešal tmavú tekutinu...
„No, že asi viem kto by nám mohol v krajnej núdzi pomôcť. Otcovi pomohla... vždy.“ tajomne dopovedala a odpila si malý glg z horúcej čokolády.
„O kom to vravíš?“ nechápal Tham.
„Vieš... o tej žene, vieš. Tej, Mariöne,“ potichu dopovedala jej meno, Thamis sa tváril prekvapene.
„Mariöne? Vieš čo je tá žena zač? Je šialená a jej dcéra! Poznáš ju? To je teda dieťa... ale myslíš, žeby nám predsa pomohla?“ spýtal sa stále trochu prekvapený z jej návrhu.
„Dúfam, ale chcem to skúsiť, zdá mi už len ako posledná možnosť, pretože knižnica je.. strata času, mýlila som sa keď som si myslela, že to tam niekde nájdeme,“ odvetila a odpila si.
„Tak, zájdeme tam - dnes. Len dúfam, že vieš kde to je, pretože ja nemám tušenia..“ potichu dodal.
Dokým dopili horúcu čokoládu, prešla asi polhodina. Thamis zaplatil Earlovi, ktorý radostne nadskočil a poďakoval, nezabudol pripomenúť, nech ešte niekedy prídu a potom sa vybrali von z hostinca. Vonku bolo zamračené a slnko sa nadarmo snažilo vyjsť zo zákrytu oblakov...
„Tadiaľto...“ viedla Naath Thamisa kľukatou cestičkou, ktorú takmer nepoznal. Boli to cesty o ktorých vedeli len informovaní obyvatelia Ríše, ba do niektorých zákutí bolo treba poznať správne heslo a keďže bola Cenaath dcérou Kráľa, všetko zistila špehovaním cez čarovné zrkadlo...
Keď prešli okolo Lesu, ktorý sa všade naokolo rozprestieral, Thamis si už nepamätal ani od ktorého koncu prišli. Ale potešil sa keď uvidel starý chátrajúci domček s veľkým dvorom ohraničeným dreveným plotom. Na dvore stála akási žena s dlhými čiernymi vlasmi. Keď sa priblížili, všimli si jej obrovské prenikavé žlté oči, akoby patrili mačke a oboch pohľad na ňu striasol. Potichu pristúpili k plotu, žena ich sledovala s úškrnom sa tvári.
„Vitaj v mojom dome, dievča,“ zdvorilo prehovorila a jej hlboký hlas znel Thamisovi v ušiach.
„Vedela som, že ma prídete pozrieť, myslela som si, že okrem mojej dcéry na mňa ľudia zabudli, ale predsa si si na mňa spomenula, dievčatko zlaté. Ale, vlastne som na to len čakala, preto som narýchlo vyšla von, čakať na vás. Vedela som, že príde Tá, ktorá môže všetko zastaviť; Tá, ktorú ju dokáže nájsť; tá, ktorá je najmladšia zo všetkých. Najmladšia z rodu Kráľov.“ znovu prehovorila a zdalo sa, že sa usmieva. Pristúpila k dvierkam v plote a otvorila ich.
„Pozývam Vás do môjho skromného príbytku na návštevu, milí moji. No poďte...“ odstúpila a nechala im voľnú cestu, vymenili si čudesné pohľady a prešli cez dvierka na dvor. Za nimi ich žena zabuchla a nechala návštevníkov kráčať ako prvých k veľkým dreveným dverám.