Na námestí vypukol rozruch. Ľudia všade naokolo kričali, niektorí hasili šíriaci sa oheň, ktorý zničil už dva obchody. Ich majitelia nariekali a so slzami v očiach sledovali obhorené ruiny, čo zostali z ich obchodov a domovov. Thamis sa konečne prepchal na druhú stranu námestia, no Cenaath tam už nebola.
„Do pekla!“ nahlas zanadával. Knihy, ktoré stále držal odhodil kamsi na bok a pokraji námestia sa rozbehol smerom k palácu. Bol si istý, že ju tam nájde. Celý spotený a zadychčaný dobehol k vchodovým dverám. Výkriky z centra námestia bolo stále počuť, a dokonca aj k palácu, ktorý bol postavení dosť ďaleko. Zaklopal prvýkrát, druhýkrát a na tretíkrát sa dvere otvorili a v nich stále slúžka. Nepriateľsky pozerala chlapcovi do očí, ten jej pohľad ignoroval, postrčil ju trochu, aby mohol vojsť a vošiel dnu. Hlasno vykríkla no nemohla sa brániť a než sa spamätala, chlapec už bežal hore schodmi, rovno k dverám Cenaathinej izby. Vtrhol dnu kde stála jeho priateľka, nervózne sledujúc obraz v zrkadle. Všimol si na ňom tie isté bytosti, ktoré pred chvíľkou videli na vlastné oči takmer všetci Elfovia z Ríše.
„Kto je to?“ spýtal sa a Naath trochu myklo. Očividne si ani nevšimla, že niekto vošiel.
„Neviem kto je to, ale majú môjho otca...“ hlas sa jej zasekol a vydral sa z nej silný vzlyk. Pristúpil k nej posadil sa vedľa nej na posteľ a chytil ju za rameno.
„Zachránime ho,“ šepol jej do ucha Thamis.
„Nie, ja sama to urobím. Ja. Ja som tá čo si hovorí najmladšia z rodu Kráľov...“ stroho odvetila a postavila sa pred zrkadlo na ktorom sa objavil ich odraz.
„Sama to nezvládneš a ja ti pomôžem. Je to tvoj otec, ale môj Kráľ a ja svojej Ríši pomôžem. Možno by sme mali ísť aj za mojím otcom...“ navrhol.
„Nie, tvoj otec by nás zadržal. Nikto o tom nesmie vedieť, Tham. Ja už viem ako ho treba zachrániť.“ zdalo sa, že už nedokázala namietať.
„Ako?“ spýtavo pozrel na odraz v zrkadle.
„Počul si čo chcú!“
„Knihu...“ zamyslene prehovoril a zahľadel sa na zrkadlo.
„Mohlo by nám ukázať, kde je ukrytá?“ spýtal sa Thamis.
„Pochybujem. Určite je táto kniha niekde skrytá. Už storočia sa ju Elfovia pokúšajú nájsť, otec mi o tom vravel. Sám sa o to pokúšal... vraj ej veľmi mocná a dokáže takmer všetko. Kto vie prečo ju chcú tamtí!“
„Ale myslíš, že tvoj otec by chcel, aby sme im ju len tak dali? Teda vlastne ešte ju nemáme...“
„Nedovolím aby mu ublížili, urobím čokoľvek a viem čo bude môj prvý krok, ktorý musím urobiť. Teda ak naozaj chceš ísť so mnou - náš prvý krok.“ opravila sa a zdalo sa že už naozaj nemieni namietať. Veď pravdou povediac, pomoc sa jej určite bude hodiť.
„Tak teda kam pôjdeme? Čo o tej knihe vôbec vieme?“ spýtavo jej pozrel do očí a postavil sa. Zaujato začal sledovať ich odrazy v zrkadle.
„Je veľmi silná. Nazýva sa aj Kniha prastarých mám, alebo Kniha hviezd. Je uložená v truhlici zo zlata na mieste, ktoré je roky neznáme, pretože ho odhalí len ten kto je najmladší z rodu Kráľov... A ak sa na to pozerám správne, najmladšia som.... ja.“ ticho poznamenala.
„To je možné. Teda viac než možné, je to takmer isté. Veď predsa by si iných rodinných príslušníkoch určite počula, či nie?“ opatrne prešiel po hladkom skle zrkadla. Obraz sa začal meniť. V zrkadle sa odrážala niečia tvár a pozerala chlapcovi priamo do očí. Niečo šepkala, no nepočul to ani on, ani Naath, ktorá vtedy už stála pri ňom. Napokon obraz zmizol a zrkadlo úplne sčernelo. Nevideli v ňom ani vlastné postavy.
***
Karnëuoz sedel v mäkkom bordovom kresle. Miestnosť v ktorej sa nachádzal mala vysoký strop a bola pomerne veľká. Pripomínala knižnicu – pracovňu Kráľa Jeara. Všade boli knihy, stoly a čarovné lampy, ktoré viseli na stenách a zasvietili vždy keď ich niekto poprosil. Na jeho tvári žiarilo znepokojenie. Jeho prenikavé oči boli otočené k zrkadlu, ktoré bolo omnoho väčšie ako nejaké iné v paláci na druhej strane Lesa. Odrážala sa v ňom celá miestnosť. Pozeral sám na seba hodnú chvíľku, napokon sa postavil pristúpil k zrkadlu, ktoré sa za vlniaceho obrazu zmenilo, až sa objavili vysoké tmavé postavy, ktoré pred niekoľkými hodinami poletovali nad námestím Elfskej Ríše.
„Ako sa opovažuješ rušiť Nás, Karnëuoz?“ mužov hlas bolo počuť, akoby rozprával z veľkej diaľky. Ani sám Kráľ nedokázal identifikovať, ktorý zo známych mužov práve teraz rozpráva...
„Chcem informácie,“ odvrkol podráždene.
„Informácie...“ zasmial sa trochu hlasnejšie.
„Neviem prečo by sme ti mali poskytnúť informácie a už vôbec nie cez tento hlúpy vynález, cez ktorý náš môže počúvať ktokoľvek.“ ozval sa ďalší hlas, ktorý Kráľ ako sa zdalo nepoznal.
„Povedzte mi aspoň ako sa vyvíja situácia, alebo sa prídem pozrieť sám...“ navrhol.
„Nie. Len to nie. Povieme ti len jedno a určite to bude posledné čo sa od Nás dozvieš cez túto hlúposť. Nabudúce keď niečo budeš chcieť, použi niečo spoľahlivejšie na kontakt s nami. A aby som nezabudol.... Proroctvo sa napĺňa. Dievča sa chystá odísť a chlapca berie so sebou. Eryn neklamala. Zaujímavé, však? Sám si jej neveril, čo?“ zasmial sa muž na druhej stane zrkadla a konečne mu bolo vidieť do tváre.
„Zatiaľ sa maj a priprav Ich.“ Jeho hlas znel čoraz viac tichšie a tichšie, až napokon zanikol a v zrkadle sa opäť ukázala Kráľova tvár so žiariacim - víťazoslávnym úsmevom.
„Eryn neklamala...“ stále si potichu opakoval a s tým istým víťazným úškľabkom na tvári vyšiel z knižnice von.