Traja muži v čiernych plášťoch kráčali po lesnej cestičke. Mesačný svit im osvetľoval bledé tváre a dlhé tmavé vlasy, ktoré splývali s tmavými plášťami. Okrem zvukov z lesa bolo v okolí až podozrivé ticho. Jeden z mužov, ten čo kráčal v strede zrazu zastal. Jeho priatelia kráčali ďalej, no keď si všimli, že jeden z nich zastavil, otočili sa.
„Čo to robíš?“ vyhŕkol ten napravo chladným hlasom.
„Čakám,“ pohotovo odvetil muž a obzrel sa za seba. Blížilo sa k nim tupé svetlo.
„Čo je to?“ prehovoril ďalší muž a pristúpil bližšie, aby sa lepšie pozrel.
„On, Ferbër“ zachichotal sa ten, čo sa zastavil ako prvý a otočil sa k priateľom chrbtom, pozorne sledujúc svetielko, ktoré bolo teraz od nich už len zo desať metrov.
Ferbër sa zasmial a pristúpil k mužovi s úškrnom na tvári. Muž čo stál ďalej, stál ako stĺp a nechápal o čom to tí dvaja mrmlú...
Svetielko sa blížilo stále rýchlejšie. Keď bolo len pár metrov od nich odhalilo tvár muža. Vystrašeného muža, ktorý sa tajomne vybral sám z domu za Nimi. Tými, čo tu teraz stáli a pozerali na neho. Bol to Jear – Kráľ Elfskej Ríše.
„Ale, ale...“ zatiahol Ferbër a pristúpil bližšie ku Kráľovi, ktorý v ruke držal svietiaci lampáš.
„Čo ťa privádza do týchto temných končín posvätného Lesa?“ ironicky sa usmial, keď bol len niekoľko centimetrov od mlčiaceho Kráľa.
„Prinášam Vám správy, Ferbër.“ poklonil sa so strachom v očiach a prehovoril.
„Počúvame,“ chladne ho vyzval muž vzadu.
„Stretnutie sa konalo dnes. Myslím, že všetci Nám veria, len Sorath...“ zrazu nastalo ticho.
„Čo je s ním?“ podráždene sa spýtal Ferbër.
„Vie to... neviem ako to zistil, ale vie to. Naznačil to.“ ustráchane odvetil vyhýbajúc sa pohľadu tajomných mužov.
„Hm... So Sorathom si poradím, vrav ďalej...“ ozval sa hlas, ktorý bol už hodnú chvíľku ticho.
„Myslím, že to je všetko. Hlavné je, že tomu veria, nie?“
„NIE!“ zrúkol Ferbër a pozrel sa Kráľovi rovno do očí.
„Čo Cenaath? Myslíš, že tuší čo ju čaká?“ spýtavo mu pozrel do očí.
„Myslím, že... že n-i-e. Ale neublížiš jej, nie? Sľúbil si mi to. Povedal si, že stačí ak nájde knihu, čo.. čo urobí...“ trasľavým hlasom odvetil, sledujúc jeho prenikavé oči.
„Uvidíme ako budeš ďalej spolupracovať,“ odkašlal si, „Darenn, Flach sa o teba postarajú, ja zatiaľ idem. Ešte sa uvidíme...“ povedal tichým hlasom a odrazu ho nebolo. Darenn a Flach ako sa zdalo poslúchali Ferbëra na prvé slovo. Okamžite ako zmizol, vzali Kráľa do tuhého zovretia silných rúk a odvliekli ho kamsi do hustého porastu Lesa za hrozného kriku Kráľa a zradcu Elfskej Ríše.
***
Mladá Cenaath vybehla zo svojej izby. Nervózne prehľadávala všetky komnaty paláca. Keď prišla na prízemie a snažila sa otvoriť ďalšie dvere, vyrušil u známi hlas slúžky Elzabethy:
„Nadarmo sa ho pokúšate nájsť. Kráľ sa ešte nevrátil.“ Naath tomu nedokázala uveriť. Jej otec nikdy neodišiel na viac ako deň a už vôbec nikdy nespal inde než doma. Jej strach zotrval aj keď kráčala po kamennom námestí do školy, prvýkrát v živote sama – bez dozoru. Otca nedokázalo vypátrať ani zrkadlo, čo bolo fakticky divné, pretože ju táto čarodejnícka relikvia pochádzajúca z rúk Fírëoových nikdy, ale zatiaľ naozaj nikdy nesklamala. Čo ak sa mu niečo stalo... Stále jej letelo mysľou, no napokon sa prinútila na otca nemyslieť a opakovala si, že mu nič nie je a keď príde domov, bude ju tam čakať s nahnevaným výrazom na tvári, že šla sama domou. No predsa vyzerala nezvyčajne vystrašená. Nečujne vošla do triedy medzi poslednými a posadila sa vedľa Thamisa, ktorý na ňu znepokojivo pozeral.
„Stalo sa niečo?“ šepol jej otázku do ucha.
„Poviem ti, keď...“ vtedy zazvonilo. Celú hodinu boli obaja ticho, až keď sa znovu ozvalo známe volanie na prestávku, zostali sedieť v laviciach, zatiaľ čo všetci ostatní spolužiaci vyšli von.
„Tak vrav.“ vyzval ju po chvíli nedočkavý chlapec a prehrabol sa vo vlasoch.
„Ide o otca...“ potichu povzdychla, postavila sa a oprela o stenu. Thamisov pohľad ju stále sledoval...
„Nevrátil sa domov. Nikto nevie kde je, ani slúžka, čo je čudné, pretože ona vie všetko o jeho plánoch. Neviem čo si mám o tom myslieť, Tham, ale bojím sa.“ Snažila sa hovoriť pokojne, lenže v jej hlase sa odrážal aj strach. Po líci sa pustila jedna slzička. Rýchlo ju utrela, no Thamovým očiam neunikla, no ignoroval ju.
„Určite s ním nič nie je,“ bral to celkom ľahostajne, čo mladú Elfsku rozčuľovalo. Veď čo by robil on na jej mieste. Určite by sa takto pokojne nepozeral do jej očí aj vtedy, keby on teraz stál na jej mieste a vykladal o otcovi, ktorý sa nevrátil domov celú noc – čo však bolo možno u Thama zvyčajné, no v paláci na kraji Ríše, určite nie. Ticho sa po miestnosti rozhostilo strašne rýchlo. Ani jeden neprehovoril. Tham sa snažil pozerať jej do očí, ktoré vraveli, že mu nič nie je. Keď sa opäť ozval zvonček, Cenaath sa posadila na svoje miesto. Na svojho spolu sediaceho sa celú hodinu, vlastne celý deň nepozrela. Keď vyšla z triedy Tham sa ju pokúšal zastaviť, lenže ušla skôr ako stihol čosi povedať. Vybral sa teda domov. V rukách držiac knihy zbehol po schodoch dole až prešiel k vchodovým dverám, ktoré sa neprestajne otvárali a zatvárali a cez ne vchádzali Elfovia, alebo vychádzali. Potichu vybehol von a vybral sa po blízkom a známom námestí, ktoré bolo stále plné – presne ako každý iný deň. Prešiel cez prvý dav ľudí, ktorý obdivoval akúsi krásnu palicu z ebenového dreva, ktorá vstúpila na trhy len tento deň – ako začul. Bez zastavenia kráčal ďalej, stále mu visel v hlave rozhovor s Naath, ale neveril žeby sa niečo Kráľovi mohlo stať. Určite niekde ostal, možno len odišiel na stretnutie do Ríše Temných Elfov... Škoda, že ma to nenapadlo predtým.
Vtedy jeho myšlienku prerušil hrozný výkrik. Otočil sa na jednej nohe a pozrel za seba na ľudí, ktorí ukazovali kamsi na oblohu. K námestiu sa blížilo niečo veľké a čierne. Chvíľku si myslel, že je to nejaký obrovský vták, možno kŕdeľ vtákov, alebo mračno, no keď sa to približovalo čoraz viac, presne videl čo to je. Boli to ľudia zahalený v čiernych plášťoch s kapucňou. Leteli len tak vzduchom a ich plášte viali za nimi. Keď preleteli až do stredu námestia zastavili a ostali sa vznášať vysoko vo vzduchu. Vtedy už Tham videl že boli traja - tváre im však nevidel. Po námestí sa rozniesol škrekľavý hlas levitujúcich bytostí:
„MÁME VÁŠHO KRÁĽA! Onedlho ovládneme celú Ríšu a stanú sa z nás vaši vládcovia. Ponúkame Vám však výhodnú ponuku (výhodnú hlavne pre Jeara). Jeden z Vás, ten čo bol na to predurčený už dávno – dokáže nájsť a použiť vašu presvätú knihu. Určite viete o čom hovoríme. Prineste ju Vaším novým vládcom, ak chcete aby Váš Kráľ mal aspoň tak dobre ako teraz, alebo chcete aby sa nemusel mať nijako?“ hlas utíchol a po námestí sa ozýval plač detí a šumy medzi ľuďmi.
„Odhaľte sa!“ vykríkol niečí hlas a patril žene, mladej žene a Tham hneď vedel komu. Na kraji námestia stále Naath a svoje lesklé oči upierala na bytosti.
„Aha tu máme našu hrdinku...“ posmešne sa zasmial jeden z nich, no jeho hlas neznel tak škrekľavo.
„Dievča, odhalíme sa vtedy, keď to za vhodné uznáme sami.“ odvetil jej napokon.
„Kto je predurčený na to aby ju našiel?“ opäť sa čosi opýtala a ich odpovede ako sa zdalo ignorovala.
„Ten, kto si hovorí najmladší z rodu kráľov...“ vykríkol ďalší s chrapľavým hlasom.
„Teraz nás ospravedlňte, Náš hosť – tvoj otec dievčina – nás už čaká,“ všetci traja sa zasmiali, ten strede čosi pošepol a z rúk mu vyšľahol oheň, ktorý sa zrútil na jeden z drevených obchodov. Oheň sa začal šíriť po celej budove a do oblohy sa vznášal sivý až čierny dym.
Bytosti, ktoré len pred nedávnom stáli vo vzduchu nad námestím odrazu zmizli.
Thamis sa rozbehol cez davy ľudí, do niektorých aj narazil no nevšímal si to. Musel ju okamžite nájsť, skôr než urobí niečo hlúpe...