Pomaly prešli až k dverám, ktoré sa im samé otvorili. Vošli do malej haly. Všade to páchlo, akoby niečo zhorelo, no zdalo sa že je tu taká vôňa vždy, pretože žena, ktorá kráčala popri Thamisovi a Naath sa tvárila pokojne a vôbec nie vystrašene, či tu niečo horí. Prešli po dlhej chodbe až do veľkej kruhovej miestnosti, ktorá pripomínala obývaciu izbu. V strede izby ležal veľký krikľavo-fialový gauč a po stenách bolo vyvešaných asi 100 čarovných zrkadiel v ktorých sa celá izba aj s návštevníkmi a hostiteľkou odrážala... Cenaath aj Thamis sa posadili. Žena vyšla z izby uvariť čaj a dvaja priatelia sa medzi sebou začali potichu rozprávať.
„Zaujímavá izba, nie?“ potichu poznamenal Thamis, kým sa obzeral v zrkadlách.
„Celé je tu nejaké divné, ale hádam nám pomôže. Čo myslíš?“ šeptom sa ho spýtala. On len pokrčil plecami a všetko si dôkladne obzeral. Celá izby pôsobila čudným dojmom. Bolo tam priam horúco. Onedlho sa hostiteľka vrátila a posadila sa do kresla oproti.
„Moja dcéra čaj o chvíľku prinesie,“ oznámila im s úškrnom.
„Vždy sa poteší nejakej návšteve, hlavne... mužskej,“ dodala. Thamis na ňu vystrašene pozeral. V miestnosti zavládlo otravné ticho, ktoré prerušili až kroky, ktoré sa blížili k izbe. O chvíľku už vo dverách stálo vysoké dievča s tmavými vlasmi po plecia. Malo veľmi bledú pokožku, veľké žlté oči, ako jej matka a na sebe oblečené červené šaty so zelenými bodkami. V rukách niesla tácku so štyrmi šálkami. S úsmevom na tvári sledovala Thamisa, ktorý jej pohľad neopätoval, no ona si to už nevšímala, pribehla až ku gauču, každému podala šálku do rúk a posadila sa do ďalšieho kresla vedľa mamy. Takisto si vzala šálku a fúkala do tekutiny.
„Toto je moja dcéra,“ predstavila ju veštkyňa, „Vrùyëlla a moje meno určite poznáte. Bola by som rada, keby ste ma po ňom aj volali. Mariöne – to je moje meno...“ dodala a čakala, kto z nich prvý prehovorí.
„Ja som Cenaath, teší ma. A toto je Thamis...“ po chvíľke prehovorila Cenaath a predstavila seba aj svojho priateľa. Vrùyëlla naňho opäť pozerala...
„Tak dievčatko, povedz mi, len mi povedz – o čo si ma prišla požiadať?“ zdvorilo sa spýtala Mariöne.
„Prišla som sa Vás spýtať na Knihu prastarých mám. Silno dúfam, že vy nám poviete kde by mohla byť. Prosím...“ zúfalo jej pozrela do očí.
„Tie bytosti ho uniesli,“ šeptom ešte dopovedala.
„Ja viem milá moja čo sa stalo... Lenže pomôcť ti určite neviem, môžem ti však dať malú nápovedu budúcnosti, aby si vedela na čo sa pripraviť... Rada ti pomôžem aspoň takýmto malým činom... Kráľovi som už roky dlžná, možno to takto splatím.“ Odvetila a odpila si prvý glg zo svojho čaju.
„Ďakujem Vám, je to pre mňa dôležité, pretože len ja, len ja ju dokážem nájsť...“
„Ty?“ ozval sa piskľaví hlas Mariöninej dcéry.
„Ty určite nie,“ zasmiala sa, až sa takmer obliala horúcim čajom. Oči však z Thamisa nespúšťala.
„Vrùyëlla!“ hlasno ju okríkla matka. Vtedy po dlhej chvíli od Thamisa spustila zrak a pozrela na matku, ktorá bola od hnevu až červená.
„Poď dievčatko, Thamis... ty tu počkaj s mojou dcérou,“ prehovorila Mariöne úplne pokojným hlasom. Šálku položila na tácku na stole a pobrala sa z miestnosti preč.
„Poď dievčatko, poď.“ opäť zavolala na Cenaath, ktorá sa pozrela na Thamisa. On prikývol a tak sa postavila, šálku položila vedľa hostiteľkinej a vyšla z izby von. Kroky na chodbe o chvíľku utíchli, Mariöne a Cenaath vyšli von. Thamis sa milo pozrel do oči Vrùyëlle, ktorá už sedela vedľa neho a prenikavými očami si ho obzerala od hlavy až po päty.
„Ako si to myslela, keď si vravela, že ona to určite nie je?“ spýtal sa jej.
No tak, pozri mi do očí... Neboj sa ma... Thamisovi sa v hlave ozval piskľavý ale lákavý hlas, ktorý teraz už poznal. Patril dievčine, ktoré pri ňom sedela a vášnivo si ho obzerala. Zdalo sa mu to čudné, ale jej pohľadu sa napriek tomu vyhýbal... Zatiaľ. No tak, neboj sa... Neublížim ti... Len sa na mňa pozri... šepkal hlas v jeho hlave. Tie slová mu zneli v ušiach ešte pár minút potom. Zlomila ho. Obrátil sa k nej a pozrel do prenikavých očí, ktoré žiarili ako letné slnko. Ani nevedel čo presne sa stalo, no vtedy mu to bolo jedno. Len jeden pohľad na ňu v ňom vyvolával búrlivé pocity. Bolo to pre neho niečo neopísateľné, len tak tam sedel a nemohol sa na ňu vynadívať. Teraz tam už nesedelo to dievča ktoré videl pred tým, bola tam ona – tá ktorej držal svoje srdce len pre seba. No predsa nemôže byť skutočná, všakže? Spytoval sa sám seba, pretože vášnivý pohľad Cenaath sa mu zdal už falošný, keď si pomyslel že pred chvíľou túto miestnosť opustila a nechala ho tu s Vrùyëllou. Jej tvár mizla a onedlho sa mu pred očami vyjasnilo. Opäť pred ním sedelo to čiernovlasé dievča, no teraz bolo bližšie ako predtým, akoby sa ho práve chystala bozkávať, pretože sa takmer dotýkali nosmi.
„Neboj sa...“ ozval sa jej zvonivý hlas. Priblížila sa ešte bližšie, až sa ich pery spojili vo vášnivom a ohromnom bozku, ktorý sa však o pár sekúnd zmenil na čosi nepredvídateľné a dokonca aj taký silný mladý muž ako bol Thamis sa nezdržal výkriku. Hlava mu šla puknúť od bolesti, ktorá sa šírila po celom jeho tele. Až sa triasol od bolesti, lenže pery toho dievčaťa sa k nemu akoby prisali a držali sa na ňom. Zdalo sa že sa to dievčaťu páči, pretože neprestávala. Chlapec sa zvíjal od bolesti, dievča ho silno držalo aby nespadol z fialového gauču, lenže netrvalo dlho a oddelili sa od seba. Thamis sebou mykal a náhodou zhodil dievča z postele, ktoré mu zúrivo pozeralo do tváre.
„Čo to do...“ nedokončil, pretože nedokázal. Tá bolesť ho úplne ochromila, takmer sa nedokázal pohnúť. Len tam tak ležal, pozeral do zúrivej tváre dievčaťa, ktoré ho pred chvíľkou pobozkalo a pomyslel si, že by už také niečo nikdy nechcel zažiť. Cenaath, do pekla načo sme sem išli!“ nadával sám sebe. Vtedy sa Vrùyëlla naňho vrhla znovu. Teraz sa veselo usmievala a jej prenikavé oči pozerali na tie jeho. Jej kúzlo však na druhýkrát nezabralo. Cenaath tam nebola, stále pred sebou videl dievča s prehnane žltými očami a čiernymi vlasmi ako uhol.
Neboj sa... Znovu na neho myseľ útočil jej hlas, no snažil sa mu vzdorovať.. Vtedy sa ale dvere starého domu otvorili. Kroky sa ozývali po chodbe. Osoba ktorá vošla dnu prebehla až do izby kde sa nachádzal bolesťou ochromený Thamis a Vrùyëlla.
„THAMIS!“ skríkol známi hlas, keď dievča vošlo dnu do izby a uplakanými očami sa pozeralo na neho a dievča sediace vedľa neho.
„Nechaj ho!“ pribehla k nej a silno ju od neho odhodila. Vrùyëlla padla na zem a pozerala na ňu prekvapeným pohľadom, nič však nepovedala a na Thamisa sa ani len nepozrela. Akoby sa bála...
„Musíme... odísť..“ vydralo sa z chlapca, ktorý už vstával. Lenže, aby sa udržal musela ho Naath držať. Pomaly prešli po chodbe až k vchodovým dverám, Dievča – Vrùyëlla – zostalo v izbe a nebránilo im v úniku.
„Ona mi všetko povedala, spolupracuje s nimi... Bezo mňa nemohla predpovedať proroctvo ďalej, Tham.. Ona im ho chcela povedať a ja som ju... Napadla,“ dodala so vzlykom.
Tham neodpovedal, silno sa sústredil na kráčanie, pretože sa zdalo, že každú chvíľku môže spadnúť... Rýchlo prebehli cez bránku v plote a najrýchlejším krokom ako dokázali vykročili druhou cestou, ktorou prišli. Nemohli predsa ísť tou istou...
„Tham zvládneš to?“ spýtala sa ho, keď sa na chvíľku zastavili.
„Budem musieť...“ zadychčane odpovedal a vykročili ďalej do tmy...
Po dlhej ceste, ktorá sa zdala byť nekonečne dlhá, konečne zastavili pri malom domci uprostred planiny.
„Kde to sme?“ spýtal sa Thamis, keď kráčali k malému domčeku...
„Je to dom mojej tety... Lenže je opustený a potrebujeme si oddýchnuť. Zajtra sa vydáme na cestu. Viem kde je Kniha.“ povedala šeptom.
Potichu teda vošli dnu do domu, ktorý vôbec nevyzeral ako opustený. Bol plne zariadený, lenže po žiadnom obyvateľovi ani stopy. Na noc sa teda uložili práve tu....