Ticho Lesa prerušil hrom sprevádzaný farebnými bleskami. Na oblohe nebolo vidieť ani jednu hviezdu, či ich spoločníka Mesiaca. Bolo zamračené a zdalo sa, že každú chvíľku sa spustí letný dážď. A netrvalo to moc dlho. Krajinou sa spustil silný lejak. V dome na okraji Ríše sa medzitým mali narodiť deti na ktorých už teraz stál základ budúcej Ríše Elfov.
Žena oddychovala v posteli. Jej malé detičky spali v perinke vedľa ženinej postele, v malej drevenej postieľke. Ich matka bola nádherná Elfka. Mala bledú pokožku a oči plné nehy - zafarbené do nádhernej sýtej zelenej. Vlasy sa jej spúšťali niekde po kolená a mali žiarivú slnečnú farbu. Tvár otočila k dverám, ktoré sa otvorili dokorán. Dnu vošiel malý muž s tmavými vlasmi. Mal na sebe zelený habit a snažil sa tváriť milo. Usmievavo vykročil k deťom. Postavil sa na špičky, aby na ne videl a potom sa otočil k žene.
„Je mi to ľúto, Eryn,“ hneď začal, nechcel zdržiavať drahocenný čas, „pozri sa na ne, to je prvý aj poslednýkrát čo ich uvidíš. Je mi to ľúto. Rozhodlo sa.“ Dokončil a na tvári mu zažiaril chápavý úsmev, keď uvidel ako hrozivo sa tvári. Do očí sa jej natlačili slzy. Posadila sa, vystrela rúčku k deťom a jemne ich pohladila. Pozrela sa na Agusta prosebne:
„Agus, prosím...“ Hlas sa jej zasekol. Pri pomyslení, že jej deti teraz odvedie ju pichalo pri srdci.
„Je mi to ľúto.“ Ešte raz sa na ňu ľútostivo pozrel a potom sa opäť obrátil k deťom. Opatrne vzal obe do náručia. Nič si nevšimli, spali ďalej - vôbec netušiac, že ich práve naposledy pohladila ich pravá matka. Agus sa otočil a pomaly vykročil k dverám izby.
Pred dverami sa však ešte raz otočil.
„A ešte niečo,“ dodal pred odchodom, „zabudni na všetko, zabudni na túto noc, ži si ďalej ako slobodná žena nový život.“ Tmavé oči sa mu rozžiarili. Keď sa konečne stretol s vyhýbavým pohľadom Eryn - usmial sa. Pár sekúnd ešte spojenie udržiaval a potom vyšiel z izby a zabuchol za sebou dvere. Eryn upadla do bolestivého bezvedomia.
Agus kráčal pomaly po malom Elfskom domčeku. Keď sa konečne dostal z vchodovým dverám, potešil sa. Svoju úlohu splnil. Všetko vyšlo ako malo: jej deti má, a čo je ešte lepšia, Eryn je pripravená na svoj osud. So škodoradostným úsmevom vyšiel do dažďa, ktorý by samu však akoby vyhýbal, pretože aj keď kráčal už hodnú chvíľku, vôbec nebol mokrý.
Búrka nie a nie prestať. Pri ďalšom hrome sa obe deti naraz rozplakali a malými rúčkami lapali v tme. Agusovi jedno z nich pichalo ruku do oka, čo ho rozrušovalo, no snažil sa to nevnímať. Musel čo najrýchlejšie podať hlásenie. Dokým prešiel až do centra Ríše, deti zobudili takmer polovicu obyvateľov, pretože sa z drevených domov ozývali nahnevané výkriky. Agus si nevšímal ani to. Zaujala ho až najväčšia budova v okolí. V hlavnej sále budovy, ktorej patrili veľké dvere s okienkami, sa svietilo. Jeho pán ho už očakáva. Pridal do kroku a keď zastal pri veľkých dubových dverách opatrne po nich buchol päsťou. Dvere sa okamžite otvorili. Stál v nich šedivý muž v zlatom pyžame.
„Deti sú v bezpečí. O Eryn som sa postaral.“ Ticho mu oznámil a deti mu vložil do náručia. Kývol na rozlúčku svojmu pánovi, no ten si ho už nevšímal a zatváral dvere.
Agus sa otočil a pomaly vykročil smerom do hustého porastu stromov, na druhú stranu. Do Ríše Temných Elfov.